Michal, slobodný pán Kienmayer
(17.I.1755 Viedeň – 28.X.1828 Viedeň)
C.k. inšpektor jazdy, generál jazdy. Majiteľ husárskeho pluku č.8 .
Generálny inšpektor ľahkej kavalérie c.k. armády.
Od mladosti prejavoval záujem o vojenské veci. Pôvodne mal na želanie rodičov študovať teológiu alebo medicínu, no vzbúril sa proti ich vôli a ujde z domu. Na vlastnú žiadosť mladý Kienmayer vstupuje vo veku 19 rokov do c.k. pešieho pluku č.26 „Pueblo de Portugalo“. V marci 1775 je na vlastnú žiadosť preložený v hodnosti poručíka k dragúnskemu pluku č.8 “Jung-Modena“, v januári 1778 ho nachádzame v hodnosti II.rytmajstra v husárskom pluku č.35 (od roku 1798 ako husársky pluk č.10 – pozn. PeS). V tejto hodnosti sa zo svojim plukom zúčastnil vojny o bavorské dedičstvo proti Prusku (1778-1779). V tom čase Kienmayer pôsobil v pozorovacom a prepadovom oddieli ľahkej jazdy pod velením generálmajora grófa Wurmsera. V tom období oddiel operoval v sliezskom grófstve Glatz. Kienmmayer sa osobne vyznamenal 18.I.1779 pri dobýjaní Oberschwedtu a bol ešte na bojisku hneď po boji povýšený na I.rytmajstra. Jeho vojenské schopnosti a nadanie si začal bližšie všímať sám generálmajor gróf Wurmser ktorý si talentovaného mladého dôstojníka obľúbil.
Kienmayera nachádzame v roku 1787 v rakúsko-tureckej vojne počas ktorej ako veliteľ dostal príležitosť ukázať svoju chrabrosť, vojenský talent a samostatné rozhodovanie. Zároveň dokázal že za hodnosť rytmajstra nevďačí len vďaka priazni grófa Wurmsera ako s obľubou tvrdili jeho neprajníci. Kienmayer v tejto vojne ukázal že sa mýlili. Keď turecký oddiel v sile 2000 mužov vyrážajúci z pevnosti Chotym na Dnestri 24.IV.1788 zaútočil na slabé rakúske predsunuté hliadky v priesmyku Rohatyn, Kienmayer zo svojim oddielom smelo a nečakane na Turkov zaútočil zo zálohy a oslobodil rakúskych zajatých vojakov. Za tento čin bol povýšený do hodnosti majora. Neskôr ako veliteľ výzvedného oddielu systematicky prečesával na jeho čele brehy Dnestra a posielal pravidelné hlásenia do hlavného stanu. Za chabrosť pri neskoršom dobytí pevnosti Chotym je opäť na bojisku povýšený na podplukovníka. Veliteľ rakúskej armády poľný maršal Joziáš, princ Sasko – Koburgsko – Saalfeldský si vysoko vážil Kienmayerove schopnosti ako veliteľa samostatne operujúceho a podnikajúceho prieskum. Ten sa zúčastnil bitky pri Fokšanoch. 31.VII.1789 zaútočil Kienmayer zo svojimi husármi na turecký tábor pri rieke Putna ktorý svojou prudkosťou otriasol tureckými oddielmi ktoré v panike utiekli na druhý breh rieky a zanechali v tábore na mieste početný trén a muníciu. Za tento čin bol Kienmayer zvlášť citovaný v armádnom rozkaze. Zúčastnil sa bojov pri Rimniku (22.IX.1789) a Martiništi (23.IX.1789).
Po týchto významných víťazstvách c.k. zbraní bol poverený princom Koburgským odcestovať do Viedne kde mal kráľovi Jozefovi II. podať hlásenie o víťazstvách a zreferovať mu o situácii v armáde. Kráľ ho za túto službu odmenil vzácnym prsteňom z jeho monogramom. 26.X. je Kienmayer už opäť pri svojich vojakoch (husári jeho pluku boli pôvodom zo Slovenska) vo Valašsku. Z 300 husármi v úlohe predvoja vstúpil 9.XI. do Bukurešti ktorú Turci vyprázdnili deň predtým, ustupovali bez boja k pevnostiam Giurgiu a Braila. Prvú obľahla rakúska armáda posilnená ruskými oddielmi pri ktorej sa nachádzal aj ruský maršal Suvorov – Rimnický. Druhú obľahol oddiel ruskej armády pod velením kniežaťa Potemkina – Ivanského. Za odvahu pri dobýjaní pevnosti Giurgiu bol Kienmayer povýšený do hodnosti plukovníka a súčasne 21.XII.1789 navrhnutý na udelenie Radu Márie Terézie. Neskôr bol menovaný veliacim plukovníkom v c.k.dragúnskom pluku „Levenherr“.
Po vypuknutí I.koaličnej vojny sa v roku 1792 stáva veliacim plukovníkom c.k. husárskeho pluku č.10 “Vincent, slobodný pán Barcó“/číslovanie je po roku 1798/ a odvelený s ním do Holandska. V tom čase je jeho neprajníkom už jasné že plukovnícku hodnosť si naozaj poctivo vyslúžil.
V holandskej kampani bojuje opäť ako veliteľ predvoja v armáde princa Koburgského ktorý Kienmayera veľmi dobre poznal ešte z tureckých vojen.
Neskôr sa vyznamenáava 23.IV.1792 pri Soire – le – Chateau a je povýšený na generálmajora. Následne sa stáva veliteľom predsunutých oddielov c.k. armády na Rýne v rokoch 1798-1796.
Po vypuknutí II.koaličnej vojny sa zo svojim plukom nachádza v tzv. “Švábskej armáde“ arcikniežaťa Karola Ľudovíta. Významne Kienmayer zasiahol do priebehu pre rakúske zbrane víťazných bojov pri Ostrachu (21.III.1797), Stockachu (25.III.) kde velil ľahkým jednotkám. Nasleduje pochod do Švajčiarska počas ktorého velí predvoju celej armády – 8 švadrónam ľahkej jazdy, 4 bataliónom ľahkej pechoty. Upozorní na seba v boji o Thurský most za ktorý je povýšený na podmaršala a menovaný veliteľom divízie pri hlavnej c.k. armáde dislokovanej v južnom Nemecku. Bližšie si ho všíma arciknieža Karol Ľudovít. Začiatkom ťaženia v roku 1800 velí uskupeniu vojsk v počte 9000 vojakov z toho 3000 jazdcov. Zúčastní sa bojov pri Biberbachu (9.V.) a Kehli. Neskôr sa pripája k armáde arcikniežaťa Jána Krstiteľa pod velením ktorého v bitke pri Hohenlindene velí ľavému krídlu armádnej zostavy (16.200 vojakov, 21 bataliónov a 24 švadrón).V závere boja preberá velenie zadného voja a kryje ústup armády z boja. Po lunnévillskom mieri je menovaný veliteľom vojenského okrsku v sliezskej Opave a v januári 1802 po náhlej smrti grófa Nauendorfa majiteľom husárskeho pluku č.8 ktorý sa grupoval výlučne zo západnej oblasti horných Uhier a dominovali v ňom Slováci. Bývalý husársky pluk č.35 “Barcó“ v ktorom Kienmayer slúžil predtým sa doplňal z východnej časti horných Uhier. Aj v ňom (po roku 1798 niesol číslo 10 – pozn. PeS) Slováci dominovali.
V roku 1805 podmaršal Kienmayer velí približne sedemtisícovému zboru dislokovanému na Lechu a samostatne operujúcemu. V zostave spojenej rusko-rakúskej armády počas ťaženia – ústup údolím Dunaja od Brannau nad Innom až po Olomouc – osvedčuje rozhľad a skúsenosť. Jeho oddiel ľahkej jazdy patrí k tomu najlepšiemu čo rakúskej armáde momentálne zostávalo. V bitke pri Slavkove (2.XII.1805) velil predvoju spojeneckej armády a dosiahol zo svojimi ľahkými jednotkami určitý taktický úspech. Velil 5 bataliónom, 2 pionierskym bataliónom, 21 kanónom a 32 švadrónam na Lechu. Po bratislavskom mieri sa stal veliteľom divízie v stredouhorskom Péči (maď. Pécs) kde ostal až do roku 1808.
V novej rakúsko – francúzskej vojne mu je opäť zverené velenie menšieho samostatného zboru ktorý má za cieľ kryť II. rezervný zbor kniežaťa Lichtensteina a poskytnúť mu podporu v prípade napadnutia. Pôvodne bol Kienmayerov zbor dislokovaný na území Nemecka no neskôr ustúpil k Viedni. Časť jeho síl bojovala pri Asperne a Esslingu 21.-22.V. . Sám Kienmayer je citovaný v armádnom rozkaze. Arciknieža Karol Ľudovít si Kienmayera vysoko vážil ešte z roku 1800 keď pod ním Kienmayer slúžil. 18.VI.1809 mu arciknieža zverilo IX. rakúsky armádny zbor nachádzajúci sa na území Čiech. Kienmayerovou úlohou bolo držať české územie a zabrániť vpádu Francúzov a ich spojencov cez Čechy do tyla hlavným rakúskym silám. Pri plnení svojho poslania sa podmaršal ukázal ako predvídavý stratég. Časť svojich síl – 4200 mužov pod velením generála Radivojeviča vyslal smerom k česko -bavorskej hranici odkiaľ mu Radivojevič hlásil po sústavnom prieskume pohyby nepriateľských síl. Sám s väčšinou zboru vyrazil k severozápadnej hranici aby tak čelil možnému útoku zo Saska. Podporil v boji samostatne operujúce dobrovoľnícke zbory naverbované v Čechách : hessensko – kasselský a brunšvický.
Keď Kienmayer dostal hlásenie že zbor francúzskeho generála Junota chce obchvatným manévrom vpadnúť medzi jeho IX. zbor a hlavné sily arcikniežaťa Karola Ľudovíta v priestore južných Čiech, vystihol moment prekvapenia a zaútočil 8.VII. pri bavorskom Gefreese na nepripraveného Junota a porazil ho. Úspešne odrážal aj jeho rozptýlené sily v ďalších lokálnych stretoch. Zaujal a obsadil časť juhovýchodného Bavorska a juhozápadného Saska. Odrazil aj pokus jednotiek vestfálskeho kráľa a Napoleonovho brata Jerôma Bonaparteho preraziť cez jeho zbor na územie Čiech a spojiť sa z Junotom. Po znojemskej bitke 11.VII.1809 nasledoval kľud zbraní a prímerie medzi Francúzskom a Rakúskom.
Za svoje služby a činy bol Kienmayer 31.VIII.1809 povýšený do hodnosti generála jazdy. Pri tej príležitosti mu Hessensko – Kasselský kurfirst udelil za pomoc a na znak uznania hessenský Rad leva a Vojenský záslužný veľkokríž. Po schonbrunnskom mieri sa Kienmayer stal zástupcom veliaceho generála v Uhorsku a bol menovaný inšpektorom „Cavallerie alda“, t.j. hlavným inšpektorom ľahkého jazdectva – teda všetkých dvanástich husárskych plukov a štyroch hulánskych plukov. Zároveň mal dozor i nad remontom v Uhrách.. S uhorským palatínom Jozefom Antonom a jeho švagrom Františkom d´Este mal veľmi srdečný vzťah.
Od júna 1811 sa stal dočasným veliteľom v rakúskej Haliči, od októbra 1814 bol veliacim generálom v Sedmohradsku.
Vo februári 1816 bol kráľom Františkom menovaný tajným dvorným radcom na znak uznania za jeho služby z minulých rokov. Pri tej príležitosti opakovane intervenoval u kráľa za prepustenie a rehabilitáciu podmaršala Macka ktorý sa stále od roku 1805 nachádzal v domácom väzení za ulmskú porážku. V roku 1820 je Kienmayer menovaný veliacim generálom v Čechách a na Morave. 16.XI.1824 si pripomenul 50.ročné jubileum vojenskej služby. Podlomené zdravie ho prinútilo odísť k 1.XI.1826 do penzie. Zomrel po krátkej chorobe vo svojom viedenskom letohrádku, pochovaný je na viedenskom penzigskom cintoríne.
Michal, slobodný pán Kienmayer bol vojakmi mimoriadne obľúbený. Mal kritický úsudok, analytické a logické myslenie. Bol obdarený intuíciou, dokázal predvídať. Nemával v bojoch veľké straty. Po celú svoju kariéru sa čiastočne potýkal s komplexom nedostatočného vojenského vzdelania. Nebol vojenským mysliteľom ani teoretikom. Nedokázal veliť veľkým vojskovým uskupeniam. Bol priamy, predvídavý a chrabrý. Mal uzavretú, rezervovanú povahu. Rovnako nebol diplomatom, trpel na rečovú vadu i telesnou vadou (vrodená vývojová vada- zrastené krčné stavce, nepohyblivý krk).
K svojim podriadeným sa správal kolegiálne, bol prirodzenou autoritou. Dbal na potreby vojaka, často sa preto dostával do sporov s erárom. Medzi jeho záľuby patrili literatúra, architektúra, botanika a maliarstvo. Alkoholu neholdoval, o to viac fajčil. Bol veriacim katolíkom, hoci mimoriadne prchkej povahy. Ako veliteľ a inšpektor bol prísny a mimoriadne obávaný, nikdy sa však nesnažil svoje postavenie zneužiť. Kategoricky sa staval proti pijanstvu a neprístojnostiam v jednotkách ktorým velil, aj v jeho vlastnom pluku. Na utuženie disciplíny neváhal použiť tie najtvrdšie tresty. Dokázal byť k svojim vojakom štedrý a prilepšoval im finančne z titulu svojej funkcie majiteľa pluku.
Bol dôstojným reprezentantom reformy c.k. brannej moci realizovanej arcikniežaťom Karolom Ľudovítom.
Peter Sabanoš